Životopis Alfonza Paulena

Alfonz Paulen bol v rokoch 1947 – 1951 šenkvickým farárom, vo väzení položil život za vieru. Dôvodom jeho uväznenia bola skutočnosť, že pomáhal saleziánskym klerikom pri organizovaní ilegálnych prechodov rakúskych hraníc, aby v neskôr v Taliansku mohli študovať a stať sa kňazmi. Spolupracoval aj so svojim kaplánom, donom Titusom Zemanom SDB, ktorého proces blahorečenia sa už nachádza v tzv. rímskej fáze.
Alofonz Paulen sa narodil 26. januára 1913 v Malých Bedzanoch, ktoré sú dnes už súčasťou Topoľčian. Jeho matka Anna si ho ako 23-ročná vymodlila počas púte v rakúskom Mariazelli. Mal staršieho brata Viktora a mladšiu sestru Jolanu. Ďalší jeho mladší braček Anton zomrel hneď po narodení. Alfonzvov otec musel v ťažkých časoch prvej svetovej vojny narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Po návrate z vojny jeho otec ochorel na španielsku chrípku, ku koncu vojny najmä po Európe veľmi rozšírenú chorobu, ktorej podľahlo viac ľudí ako zomrelo v prvej svetovej vojne. Podľahol jej aj Alfonzov otec a ešte pred ním aj malá Jolanka, Alofonzova sestra. Spolu s matkou tak ostali žiť už iba dvaja neplnoletí synovia – Viktor a Alfonz. Mladý Alfonz študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, ktoré aj úspešne ukončil. Ani jeho zdravotný stav však nebol ideálny – trpel na tuberkulózu, preto sa musel viackrát liečiť v Tatrách. Po maturite sa rozhodol študovať za kňaza. Vstúpil so seminára a vysvätený bol v roku 1936 v Trnave, prímcie slávil v rodných Malých Bedzanoch.
Ako kaplán pôsobí v Leopoldove, Veľkých Kostoľanoch, neskôr ako administrátor v Sološnici. Počas druhej svetovej vojny a krátko po nej (1939-1947) bol farárom v obci Kolpachy (dnes Banský Studenec). Tu najmä ku koncu vojny uchránil obyvateľstvo od represálií, ktoré im hrozili, ako každej obci, zo strany nemeckej armády. Pomoc neodoprel nikomu, kto ju potreboval. V roku 1947 ja menovaný za administrátora farnosti Veľké Šenkvice. Obdobie štyroch rokov jeho pôsobenia v tejto obci je kľučové, pretože práve tu sa dostal do kontaktu s organizátormi tajných ilegálnych prechodov cez hranice do Rakúska a táto farnosť bola zároveň jeho posledným pastoračným pôsobiskom. Jeho podpis figuroval aj v Ohlase, v ktorom všetci kňazi Modranského dekanátu vyjadrili podporu svojmu apoštolskému administrátorovi Ambrózovi Lazíkovi (neskoršiemu biskupovi), potvrdili svoju poslušnosť Svätémo Otcovi a zároveň zavrhli novovytvorenú schizmatickú organizáciu – tzv. Katolícku akciu, ktorou si chcela komunistická vláda vytvoriť akúsi ,,národnú cirkev", ktorá by bola nezávislá od Vatikánu a ktorú by ovládal štát.
Alfonz Paulen sa teda v Šenkviciach zapojil do organizácie ilegálnych odchodov saleziánskych rehoľníkov do Rakúska. Ich organizátormi boli najmä don Ernest Macák SDB, ktorému sa podarilo ujsť zo sústreďovacieho kláštora v Podolínci (ktorý bol jedným z piatich, kde sústredili tzv. reakčných rehoľníkov po barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950), a don Titus Zeman SDB, býbalý Paulenov kaplán. V Šenkviciach bolo centrom týchto príprav dom kostolného otca Silvestra Baričiča. Prvé dva pokusy boli úspešné – bolo to 31. augusta 1950 a 23. októbra 1950. Titus Zeman odviedol mladých saleziánskych klerikov do anglo-americkej zóny v Rakúsku (ktoré bolo ešte stále v stave povojnovej okupácie, preto nie celé územie Rakúska bolo bezpečné, lebo časť z neho tvorila aj sovietska zóna), konkrétne do Linza, odkiaľ sa už bezpečne dostali do Turína. Neúspešným bol až jeho tretí pokus. Ten sa mal konať 8. apríla 1951, ale rieka Morava bola tak rozvodnená, že prechod na gumovom člne bol nemožný, preto don Zeman rozhodol, aby sa všetci rozišli a každý šiel na vlastnú päsť. Po udaniach však boli pohraničnou strážou postupne všetci pozatýkaní a uväznení. Medzi adeptmi na prechod cez hranice bol aj Leonard Tikl SDB, na ktorého bol už skôr vydaný zatykač za rozširovanie tzv. závadnej tlače a ktorý pri tvrdom vypočúvaní nakoniec spomenul aj meno Alfonza Paulena (práve Paulen ho priviedol k Baričičovi v Šenkviciach potom, čo, podobne ako Don Macák, utiekol z Podolínca). Alfonz Paulen bol nakoniec 19. septembra 1951 na fare v Šenkviciach zatknutý. Pri tom bola prítomná aj jeho matka. Na začiatok súdneho procesu čakal vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave.
V júni 1952 bol Alfonz Paulen obžalovaný z podpory ,,zahraničných výzvedných agentov" Zemana a Tikla a zo spolupodieľania sa na organizácií tajných útekov mladých duchovných do Rakúska. Paulen bol pochopiteľne uznaný za vinného vo všetkých bodoch obžaloby a odsúdený na 11 rokov väzenia, 10 rokov straty občianskych práv a prepadnutie majetku. Po vynesení rozsudku bol prevezený na výkon trestu do Ilavy. Spolu s ním boli odsúdení aj ďalší ľudia, ktorí spolupracovali pri tvorbe podmienok a organizácii spomínaných útekov. Toto bol však len jeden z vedľajších procesov, ten hlavný už prebehol vo februári 1952, v ktorom bol hlavným obvineným don Titus Zeman (odsúdený na 25 rokov). O rok neskôr bol eskortovaný do Mírova na Morave, kde väzni pracovali v dielňach. Ich korešpondencia bola samozrejme cenzurovaná. Matka Alofonza Paulena bola spolu s rodinou násilne vysťahovaná do stredočeskej obce Vržanov (dnes už súčasť obce Kamenice v okrese Jihlava), kde žili vo veľmi skromných a zároveň fyzicky náročných podmienkach. Preto mal Alfonz Paulen problém s ňou viesť korešpondenciu, keďže o tom nevedel. Matke sa ho podarilo navštíviť až po viac ako roku pobytu Alfonza vo väzení. Návštevy nesmeli trvať viac ako pol hodinu. Druhý krát ho matka navštívila aj so synovcom Luborom, synom jeho brata Viktora. To bol už Paulen v zlom zdravotnom stave, bol vychudnutý.
V apríli 1954 poslali Paulena do tzv. korekcie. Bola to vlastne samotka, kde väzni išli za trest na niekoľko dní. Nemali tu posteľ, okno, jesť dostávali oveľa menej (ak vôbec). Následkom korekcie bývali choroby, najmä zápal pľúc alebo reuma. Prečo tam Paulena veliteľ poslal, to nevieme. Pravdepodobne však išlo o udanie zo strany nejakého iného väzňa. (Kňazov trestali korekciou aj napr. za slúženie sv. omše, spovedanie, katechézu a pod.). Po tom, ako sa vrátil z korekcie, sa jeho zdravotný stav prudko zhoršil, ako dosvedčujú aj jeho spoluväzni saleziáni don Titus Zeman a don Štefan Sandtner. Preto Paulena umiestnili do väzenskej nemocnice, odkiaľ mal byť na druhý deň ráno prevezený do Brna, pretože prekonal veĺmi ťažkú noc. Sanitka s ním vyrazila ráno 10. apríla o 8:00, predpokladaný príchod do Brna bol o 10:00. Sanitka však prišla až o 16:00, teda meškala šesť hodín. Kde sa zdržala alebo čo sa stalo, to nikto nevie. Každopádne sa ale Alfonz Paulen cieľa tejto cesty už nedožil. O koľkej presne zomrel, to nevieme, vieme však, že smrť nastala počas tejto cesty. Mal 41 rokov.
Pohreb sa konal v Brne 14. apríla 1954, smela sa ho zúčastniť iba najbližšia rodina. Na náhrobku bol nápis: ,,Prijmi, Pane Ježišu, obetu môjho života". Rehabilitovaný bol až v roku 1990, 14. januára 1995 bol pochovaný pri kostole v Šenkviciach za hojnej účasti veriacich nielen zo Šenkvíc. Hlavným celebrantom sv. omše pri tejto príležitosti bol otec biskup Mons. Dominik Tóth. Pri šenkvickom kostole sv. Anny sú uložené telesné pozostatky vdp. Alfonza Paulena, hrdinu lásky, dodnes.

NOVINKY MAILOM

Počítadlo návštev: