Farský kostol

FARSKÝ KOSTOL SV. ANNY

Kostol sv. Anny tvorí dominantu našej obce, je jej najvyššou stavbou. Objavuje sa na pohľadniciach a iných propagačných materiáloch o našej obci. Ako je známe, prvá písomná zmienka o Šenkviciach (Čaníkovciach) pochádza z roku 1256. Predpokladá sa, že v tomto čase patrili z cirkevno-právneho hľadiska pod pezinskú faru. Prvá písomná zmienka o farárovi v Šenkviciach pochádza z roku 1390 (teda pravdepodobne v tomto roku sa prvýkrát stali Šenkvice farnosťou). Hoci písomné pramene ku kostolu z tohto obdobia chýbajú, na základe archelogických vykopávok sa predpokladá, že tu stál gotický kostolík. Navyše Chorváti, ktorí územie Šenkvíc kolonizovali v roku 1557, tu našli okrem iného aj zrúcaniny kostola. Obec Šenkvice zanikla na približe 100 rokov v nekopojnom 15. storočí, keď sa po území Slovenska pohybovalo viacero nebezpečných ozbrojených skupín (husiti, neskôr bratríci). Ako už bolo spomenuté, Šenkvice boli znovuosídlené chorvátskymi kolonistami, ktorí sa sem uchýlili pred tureckým nebezpečenstvom v roku 1557. Odvtedy trvá osídlenie Šenkvíc neprestajne až dodnes. Keďže kolonisti boli katolíkmi, hneď sa pustili do opravy schátraného starého kostola. V roku 1584 sa Šenkvice opäť stali farnosťou (po zániku v 15. storočí zanikla aj farnosť). Veľkú dôležitosť mala prestavba v roku 1660, ktorá prebehla v barokovom slohu (v ktorom je kostol v podstate dodnes). Vtedy bola postavená terajšia hlavná loď kostola. Hradby okolo kostola boli vystavané v rokoch 1611 – 1630, mali slúžiť najmä ako ochrana kostola a fary pred nebezpečenstvom Turkov a protihabsburských povstalocov (práve vtedy prebiehalo povstanie Gabriela Betlena, sedmohradshého kniežaťa). Z tohto obdobia pochádza aj prvá zmienka o veži. Patrónkou tohto obnoveného kostola bola už s najväčšou pravdepodobnosťou sv. Anna, matka Panny Márie. V priebehu 15. a 16. storočia boli šenkvickými farármi chorvátski kňazi, prvý nechorvátsky farár bol v Šenkviciach až v roku 1715. Z toho možno usudzovať, že sa už Chorváti čiastočne asimilovali a osvojili si aj vtedajšiu slovenčinu. Určite však k tomu prispeli aj slovenskí prisťahovalci. V 18. storočí bol kostol vyzdobený v duchu prevládajúceho barokového slohu. Mal štyri bočné oltáre, vybudovaná bola baroková kazateľnica, nový hlavný oltár s dodnes zachovaným obazom Vyučovania Panny Márie jej rodičmi sv. Joachimom a sv. Annou. Toto všetko dostal kostol za pôsobenia jedného z najznámejších šenkvických farárov Antona Rocka. Podľa záznamov bol pochovaný do krypty kostola, avšak jeho hrob nebol nikdy nájdený. 19. storočie bolo pre šenkvický kostol relatívne pokojné, treba ale spomenúť meno farára Ľudovíta Erneya, za pôsobenia ktorého bola postavená cerovská kaplnka Sedembolestnej Panny Márie. Prvú svetovú vojnu prežil kostol bez ujmy, prišiel len o dva zvony, ktoré boli roztavené a bronz z nich bol použitý na výrobu kanónov pre rakúsko-uhorskú armádu (toto sa stalo viacerým dedinám, keďže vojsko malo nedostatok kanónov a vojna sa nevyvíjala preň priaznivo). Počas druhej svetovj vojny boli Šenkvice prekvitajúcou farnosťou, najmä vďaka Katolíckemu domu, ktorý bol vybudovaný aj za pomoci farníkov. V rokoch 1947 – 1951 bol v Šenkviciach farárom vdp. Alfonz Paulen, ktorý pomáhal organizovať tajné prechody saleziánskych klerikov do Rakúska (keďže v roku 1951 už boli rehole rozpustené a Cirkev bola tvrdo prenasledovaná nastupujúcim komunistickým režimom). Na to doplatil a v septembri 1951 bol na fare v Šenkviciach zatknutý a neskôr odsúdený na 12 rokov väzenia. Sedel v Ilave, neskôr v Mírove na Morave. Zomrel v roku 1954 pri prevoze do brnenskej nemocnice. V roku 1995 boli jeho telesné pozostatky exhumované a slávnostne uložené za naším kostolom (jeho hrob je tam dodnes spolu s pamätníkom slovenských salezianských misionárov bratov Jozefa a Antona Figurovcov, šenkvických rodákov). Po Alfonzovi Paulenovi boli šenkvickými farármi Jozef Kováčik (1951 – 1960), Jozef Miklis (1960 – 1971, práve za jeho pôsobenia sa položili základy dnešnej fary), Anton Grman (1971 – 1990) a Anton Priebera (1990 – 2007, v súčasnosti pôsobí v Zavare). 1. júla 2007 sa šenkvickým farárom stal vdp. Michal Pokopec.

Interiér kostola
Šenkvický kostol patrí medzi typické barokové chrámy. Je zasvätený sv. Anne, matke Panny Márie. Jej sviatok sa slávi 26. júla, preto v tomto čase bývajú v Šenkviciah každoročne hody. Práve obraz sv. Anny s motívom vyučovania malej Márie tvorí dominantu svätyne. Je to olej na plátne. Architektúra oltára je tvorená dvomi stĺpmi, ktoré sú spojené rímsou. V strede polkruhového uzáveru obrazu je kartuš, na ktorom sú zaznamenané údaje, kedy bol oltár postavený, resp. opravovaný. Po oboch stranách obrazu sv. Anny boli v minulosti umiestnené obrazy slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda. Pri spodnej časti obrazu sa nachádzajú dve sochy uhorských svätcov – kráľov z 11. storočia – sv. Štefana a sv. Ladislava. Na klenbe svätyne je maľba, ktorá zobrazuje výjav Poslednej večere. Po jej bokoch sú zobrazené podobizne štyroch evanjelistov (Matúša, Mareka, Lukáša a Jána) s ich atribútmi (človek, lev, býk a orol). V prednej časti lode kostola sú dva bočné oltáre, postavené v barokovom slohu. Oltár na južnej strane je zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu, na severnej strane Panne Márii. Vzácna je aj baroková kazateľnica, ktorá sa nachádza na južnej strane lode. Na nej je umiestnených päť sôch. Prvé dve znázorňujú apoštolov sv. Petra a sv. Pavla, a zvyšné tri predstavujú božské čnosti – Vieru, Nádej a Lásku. Na vížaznom oblúku, ktorý oddeľuje loď od svätyne, je postava Krista Kráľa a nápis: Ja som Cesta, Pravda a Život (v minulosti tam bol nápis: Poďte, klaňajme sa Pánovi). Po bokoch lode sú umiestnené aj štyri sochy svätcov. Na severnej strane je to sv. Jozef a sv. Anton Paduánsky, na južnej sv. Terézia z Lisieux a sv. František z Assisy. Okrem toho sa na bočných stenách lode nachádza 14 obrazov, ktoré predstavujú zastavenia Krížovej cesty a na južnej strane pribudol pred niekoľkými rokmi aj obraz Božieho milosrdenstva. Klenba lode obsahuje tiež vzácne maľby. Sú to postupne výjavy Ukrižovania Pána Ježiša, Zmŕtvychvstalého Pána Ježiša a Nanebovzatej Panny Márie. Po bokoch sú zobrazení sv. apoštoli Peter a Pavol so svojimi atribútmi (kľúče a meč). Na klenbe nad chórom sa nachádza obraz sv. Cecílie, patrónky hudobníkov. Organ je starý asi 80 rokov a bol niekoľkokrát reštaurovaný, naposledy v roku 2004.

Posledné úpravy kostola
Za pôsobenia vdp. pána farára Antona Prieberu (1990 – 2007) sa niekoľkokrát konali práce na oprave alebo skrášľovaní kostola. V roku 1992 sa vymenil krov v kostole a takisto sa urobila nová fasáda na celom kostole aj veži. Stará omietka sa otĺkla a urobená bola nová žlto-biela. Tiež boli zdvojené kostolné okná kvôli zatepleniu a zabráneniu zatekania. Veľká rekonštrukcia interiéru kostola prebehla v roku 1995. V kostole bolo obnovené elektrické vedenie a osvetlenie. Počas tejto rekonštrukcie boli na klenbu namaľované vyššie spomenuté maľby. Ich autorom ja Dr. Peter Čambal. Okrem toho bol pozlátený hlavný oltár, bočné oltáre a stará kazateľnica. Tiež boli urobené nové lavice a obnovené schodisko na južnej strane chóru. Kostol dostal aj trojo dvojkrídloých vchodových dverí. 4. mája 1996 inštalovali v kostole nový obetný stôl v zmysle liturgickej obnovy po Druhom vatikánskom koncile. Na jeho stvárnení mal podiel Dr. Čambal. Kostol dostal aj nové ambo (odkiaľ sa prednáša Božie Slovo) a nový sedes (miesto, kde sedí kňaz s polu s dvomi miništrantmi).

 

NOVINKY MAILOM

Počítadlo návštev: